Biskup  Pavel Peter GOJDIČ‚OSBM - mučeník

 (foto autor M. Švecová  -Leopoldov,  hrob 681 - kde ležali pozostatky biskupa Pavla Gojdiča,OSBM do roku 1968)

    / *17.7.1888 +17.7.1960 /

            Velike terpiňa vychovavať velikych  ľudi. Pravdivisť toho  dokazuje historija ľudstva i žyvotopisi svjatych . Boh vo svojich planach, koli pripravuval i formuval grekokatolicku  cerkov, naš  rusiňskyj narid, velikoho muža, svjatca-orodovnika v žaľach i terpiňach, vil  Vladyku  Gojdiča carskou dorohou kresta až na  najvyšyj  stupeň.

Vladyka Gojdič sja narodil v Ruskych  Pekľanoch nedaleko Prjašova  17.jula 1888. Pochodžal z grekokatolickoj rusiňskoj rodiny, v ktori pervy  svjaščeniki suť znamy od kince  18  storoča.

            Aj  molodyj  Peter Gojdič sja stal svjaščenikom, neskorše  jepiskopom, jakyj  byl  duže obľublenyj,  zastancom Rusiňiv,  muž  zolotoho  serdcja, otcjom vsich  bidnych i chudibnych, jak sam hovoril:   „Neupadajte  na duchu, chudoba je velikym pomičnikom spaseňa.“  Svoje  episkopske  heslo  „BOH ĽUBOV – ĽUBIM JOHO“  napovňal každym časom svoho  pozemskoho žyvota i v najťažšych  chviľach  svoho žyvota  u vjaznici za  viru i ľubov ku  Hospodu  Bohu i svojomu bidnomu narodu. Pro totu  ľubov žil, pracuval i v leopoldovski vjaznici položyl svij  žyvot jak mučenik i za virnosť Christovomu namistniku - Svjatišomu Otcu.  Každyj  kto  sja  s nim stritnul, poznal ho,  svidčiť o joho svjatim  žyvoti,  i joho  nepriateľi.

            Preosvjaščnyj Vladyka Pavel ,podľa  svidčina mnohych spivjazniv perežyval veliky  muky,  tilesny i duševny. Tažko  povisti, kotry  byli najťažšy i najneznesitelnijšy.  Koli v posledny  hodiny prechažal popri joho posteli ošetrovateľ i prosil sja :  Otče mate veliky bolesti , ja znam...   Vladyka  Gojdič  s usmivom na tvari  vždy odpovil :  „Mam strasny  bolesti... „ no  nikda nebylo  čuti  z joho  ust, žeby  stonal abo  tekli  jomu slzy.    Terpril  až do posledňoj  hodiny  svoho  pozemskoho  žyvota. Joho  velikist byla v joho nevyjadriteľnoj skromnosti, pokori a v selskim pomeri ku Hospodu Bohu. Tilesna  stavba vladyku Gojdiča, joho oči, cila tvarj prezradžali strasti  uterpiňa, no z joho ust nikoli nevyšlo slovo jake by naznačuvalo to šydko.  Zname je, što  koli raz  do vjaznici v Ruzini si ho dal predvolati vysokyj spolnomocnenec vtedajšoj vlady i oznamil jomu, že z toj mistnosti bide priamo do Prjašova,  stačiť jeden pidpis, i može sja stati patriarchom Pravoslavnoj cerkvi v Československu. Vladyka  Gojdič sja ospravedlnil :... „nemožu vyhoviti toj žadosti, bo by to byl velikyj  hrich proti Bohu, zrada na Svjatim Otcjovi, na sviati Cerkvi, na vlastnim svedomju a na virujučich, z ktorych veľo v tim časi terpiť pro viru, jaku jem im holosil“  i jaku jich jak ľubyj jepiskop naučal. Po tych slovach spivmocnenec pristupil ku vladykovi Pavlovi bližše, do svojich ruk uchopil ruky jepiskopa, pritulil si ich ku serdcju i povil: „Otče , vy sja mi duže ľubite, ste stotočnyj čolovik, važu si vas!“  Taky i inšy pripady jaky naznačuvali veliku ľubov jepiskopa  Gojdiča ku vsim,  spivjazni mohli zažyty každodenno. Posledny  hodiny  žyvota  toho velikoho svjatcja sja podarilo uchovati vdaka svjaščenikovi rimokatolickoj cerkvi Vranovi,  jakyj vykonal poslidňu službu služobnikovi Božomu , vladykovi Pavlovi pri joho odchodi z toho slzavoho udoľa.  Aj tu je vidno, že Hospoď Boh sja postaral i o odchod  svoho virnoho syna z pozemskoho žyvota do vičnosti.  Pered smerťou 16.jula 1960 vladyka Gojdič poprosil svoho spivbrata u vjaznici žeby joho vyvez na dvir vjaznici:  „Chotil bym iši pislati blahosloviňa svojim dorohym virnikam.“  Ležal na solnečnim nadvorju i posilal poslidne blahosloviňja svoji cerkvi, eparchiji, svomu narodu, i tu zazril jak okolo prechodzať jeho pomičnyj jepiskop Vladyka Vasiľij Hopko, blahosloviť poslednyj raz i joho. To byli poslidni radostny chviľi v joho pozemskim žyvoti. Nikto zo spoluvazňiv nepočital z tym, že sja bližyť konec  ternistoj dorohy grekokatolickoho jepiskopa i Hospoď Boh si bere svoho virnoho Syna ku sobi.  Poslidňa hodina prišla nečekani. Spivjazeň František Ondruška okolo pivnoči vidil jak vladyka Gojdič sidiť na posteľi i kliče ho ku sobi, žeby jomu pomih na toaletu. Koli vladyku Gojdiča vyl nazad vzjal joho na ruky i položyl joho znova na postiľ. Byl lehkyj jak pirko i odpovil: „Tak ,teper už bude šydko dobri.“  Na joho tvari bylo vidno užasnyj pokij i ščasťa. Tvarj jak keby zaľal dajakyj stin svitla. Vladyka  svoji oči zamiril priamo pered sebe i usta sja mu mirni  pohybali, jak by  vysylal korotky povzdychy. Spivjazeň zabuchal na dveri dozorcu i povil, žeby zavolali likarja i svjaščenika Vranu a tot povil: „Umerať, moľme sja.“ Zobudžali sja i dalšy vjazni i prichodili ku posteľi vladyku Pavla. Vtodi prišli i dozorcove vjaznici i dalšy spivjazňi. Vtody sja pan Ondruška oprosil  dozorcu, tivko je hodin?  Visem minut po pivnoči, poznamenal  midži zubami. Byla už nediľa 17.júla 1960. Joho tilo odnesli do regngenu, de sja čekalo na pitvu i potim oblekli do biloj košuli i vjazenskoho uboru. Choč vjazniv pochovavali v obycajnoj truni z dočok, spivjazni Vladykovi Pavlovi, spravili špecialno ručni vyrezavanu trunu. Vtody si spivjazni spomjanuli, što vladyka Gojdič často s ľubovjou hovoril :  „Prošu dobrotlivoho Hospoda Boha, žeby mene povolal z toho slzavoho udoľa v toj deň, koli ňa do ňoho pislal.“  Bylo  to  usmišne želaňa od jepiskopa, no spovnilo sja i toto male želaňa velikoho jepiskopa.  Na druhyj  deň  18 jula 1960 vedžiňa vjaznici v Leopoldovi posylať na dotaz Krajskoho sudu v Bratislavi odpoviď:   Na zakladi vašoho dožadaňa zo dňja 12.7.1960 vam oznamujemo, što Pavel Gojdič, byl učastnyj  amnestiji, prezidenta podľa članku VII. Konaňja neprichadžať v uvahu z dovodu, što menovanyj pomer 17.7.1960.

      Joho  pochovaňa  nebylo take, jak sja patriť na  jepiskopa.  Na joho trunu napisali len : „P.G. 681“ i pochovali v tichosti na Leopoldovskim cvintarju. O joho hrib sja starali joho najblizšy pribuzny i  ľuby virniky z blizkoj okolici. Tri razy osadili na joho hrib chrest, no  vjazeňsky dozorcove joho odstranili. I tak tilesny pozostky  rusiňskoho  mučenika - jepiskopa Pavla Petra Gojdiča,ČSVV byly pochovany midži zločincami i vrahmi, i tak mali upasti do zabudnuťa. Tak sja malo zabyty na imja Gojdič.

      No  Hospoď Boh sja postral i o navrat do Prjašova, i exhumaciu na osiň v roku 1968.  A tak vďaka joho spivbrata z Čina svjatoho Vasilija Velikoho, dnes už nebohoho  otca JUDr. Marijana Potaša,  pozostatky jepiskopa – mučennika  Pavla Gojdiča, sja  dostojno  vertajuť  do  svoho ľubjačoho Prjašova. 

      Pri exhumaciji , uložili joho pozostatky i na verch položyli pravom červenyj epitrachil na znak  mučenictva. Po privozi do Prjašova  joho čekali stovky virnikiv na čeli zo svojim jepiskopom vladykom Hopkom, v katedrali, de vladyka  travil najvecej času pri  molitvach za svij tažko skušanyj  i bidnyj rusinskyj narid. Počas dvoch dni sja prišlo svojomu ľubomu jepiskopovi poklonity stovky  virnikiv i rozlučiti sja. No aj tu zasiahla štatna mic i dala prikaz, na čim skorše  uložina tilesnych pozostatkiv ne na verejne misce, ale do podzemnoj kripty priašivskoj katedraly, žeby tak nikto vecej nečul meno Gojdič i nemohli si joho pozostatky verejni uctiti joho virujušči.

Jednym z užasnych odkaziv pro svojich virujučich byl odkaz Jepiskopa Pavla, jakyj odovzdal  svojim ľubym virnikam pri nahodnym stretnuťu v Leopldovsky vjaznici, pri šyťu polotňanych michiv  svomu spivbratu z Čina svjatoho Vasilija Velikoho, otcu Dr. Marianovi Potašovi:  „Marijanku, ja sja už domim do Prjašova nevernu, ale ty hej. Pozdrav mojich najmilšych i ľubych virnikiv i daj im namisto mene moje blahosloviňa, žeby sobi zachovali najvekšyj dar: Viru i našy prekrasny tradiciji ! - i tu sja v spovnili slova našoho veikoho  Rusinskoho Svjatcja. Totu povinnisť citil vo svojim svidomľu i odkaz chotil strašno peredati i spovniti otec Marijan. Žaľ nebylo mu to dovolene aňi pri akti beatifikaciji v Rimi , ani pri slavnostnym pereneseňu pozostatkiv v jepiskopski katedrali, žeby pri ti veliky slavnosti nepalo ani slovo rečou, jakou kazal, molil sja i blahoslovil svij ľubyj narid jepiskop Pavlo Petro Gojdič,ČSVV. 

Jepiskop  Pavlo Petro Gojdič,ČSVV  byl sudňi  rehabilitovanyj až v roku 1990. Svjatyj Otec Joan Pavlo II,  koli navštiviv svojich grekokatolikiv u Prjašovi 2.jula 1995,    prijšol sja osobno pokloniti i pomoliti k pozostatkom svoho virnoho Syna.  V roku 2001  Božoho  služobnika Pavla Petra Gojdiča, blahorečil na svjatopeterskym namesťu u Rimi.  Tilesny pozostatky rusiňskoho jepiskopa tak byly uloženy do slavnostnoho sarkofagu i suť vystavleny na česť i slavu znova midži svojim virujučim narodom v Prjašovskim katedralnym chrami sv. Joana Krestiteľa vo veliki ucti.  Tak jak v ti najťažši dobi Vladyka Gojdič neopustil jomu zverene stado, ani dnes Rusine nazabuvajuť na svoho svjaščennomučenika , blažennaho jepiskopa Pavla Petra Gojdiča,ČSVV  na molitvach pri jeho sarkofagu  , prosjať i blahajuť : Blaženyj otče, mučeniče Pavle, moli Boha o nas !

                                                                               Tomáš  Michal BABJÁK   -autor    /rusínsky

krizova_cesta_pavla_gojdica.doc (10630 KB)    -autor   Peter Mulík / slovensky  - NK 2010

Tichý mučeník zlatého srdce

- hrob blahoslaveného Pavla,ČSVV, leopoldovský väzenský cintorín







- právom na  pozostatky biskupa Pavla  uložili červený epitrichal na znak mučeníctva







- pozostatky uložené v cínovej rakve a pripravené na prevoz do Prešova - r. 1968






V Prešove s veľkou úctou privítali  pozostatky svojho milujúceho jepiskopa - mučeníka Pavla Petra Gojdiča,ČSVV

( - vpravo Vladyka Hopko a vtedajší o. Ján Hirka - dnes emeritný episkop prešovský
- prvý zľava jeromonach o. JUDr. Marián Ján Potáš, OSBM, ktorý priviezol pozostatky do Prešova
a zaslúžil sa o exhumáciu v Leopoldove r. 1968 )

 

- dnes sú pozostatky blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča, ČSVV
vo verejnej  úcte  opäť medzi svojim milujúcim národom

v prešovskom katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v kaplnke  sv. Kríža

 

BLAŽENYJ OTČE, MUČENIČE PAVLE,
MOLI BOHA O NAS !

 

Blahoslavený biskup a mučeník Pavel,

pros Boha za nas !